Tvár

Pozerám sa do zrkadla. Vidím dve vrásky na čele. Nazvala by som ich vrásky veku. Hlboké. Možno ony sú zrkadlom, v kterých sa odrážam Prítmie a makké svetlo robí tie vrásky neviditeľné. Keď zažnem silé neónové svetlo, nemožem sa na ne dívať. Sú prílišné, prílišné všetkého, čoho sa bojím. Bojím sa svetla, aj keď ma přitahuje. Bojím sa, že povedia svetu všetko o mne, o mojej bezmoci. Nerada vidím svoju bezmoc. Vyhýbam sa jej. A predsa je v nej pravda mojho života. Chcem tie vrásky změkčit, zvoliť botoxovú injekcu, aby som sa vyhla pohľadu na dve tvrdé čiary. Zvoliť slušivé svetlo, aby som videla v zrkadůe makkú poddajnú tvár. Alebo prítmie, temnotu, noc, z ktorej vystupujú dve tmavé oči. V prítmí je mi dobre, pod neónom zle. Každé ráno, keď budem rozmasírovávať vrásky, takmer zmiznú. Pod líčidlom zmiznú úplne. Len sa neodlíčiť. To potom pohľad do zrkaldla na moju tvár je neznesiteľný. Čia je to vlastne tvár? Nepoznávam ju. Tvár niekoho cudzieho, koho život sa snažím rozlúštiť.

Tie dve hrubé čiary sa prehlbujú rok od roka, rok od roka sú neznesiteľnejšie. Rok od roka ma desia viac a viac. Vravela som si, že ich mať nikdy nebudem, ale ony strašia. Vykrikujú a vysmievajú sa mi. Zároveň vidím len je. Akoby sa vtelil vek mojho srdca do týchto dvoch smiešnych úseček, ktoré sa spoja v nekonečne. Neviem kedy a či vobec. Zatiaľ sú daleko od seba. Možno sa nikdy nespoja. Možno sa spoja, keď umriem.

Pozerám sa do zrkadla. Vidím v nej pravdu svoje tváre. Ústa v obrátenom tvare písmena U. Nevidím to často. Sú to pre mňa cudzie ústa. Nechcú hovoriť, chcú mlčať. Lebo nemajú o čom. Tie ústa hovoria často, ale majú iný tvar. Poprvýkrát vidím tento tvar a nepáči sa mi. Nanášam na nich vrstvu rúžu. Viem, akú farbu zvoliť. Do popredia vystupuje linka od červeného vína. Tá linka nechce zmznúť. Ale stačí sa umyť, vydrhnút pery a nič po nej neostane. Žiadne červené víno. Budú bez zmeny, budú bez historie, budú aké majú byť, bezo mňa.

Pár dní po Veľkej noci a zo zrkadla na mňa nepríjemne vyzývavo zírajú dve hrubé čiary na čele, ústa, ktoré mlčia, nos, který nemá šancu sa zmeniť. Má tvrdú kosť. Nemožem ho zmanipulovať. Možem ho len přijat alebo odmietnuť. Neviem, čo si zvolím. Radšej si nevolím a len sa pozerám na rovný tvrdý nos, který nemám šancu zmeniť a premeniť podľa vojho priania. Som na to příliš úbohá a malá. Možno by to spravil zázrak. Možno len uhol pohľadu. Len to možem urobiť. Zmeniť svetlo a uhol, z kterého sa dívam. Aby moj nos boj krajší, taký aký si predstavujem. Stačí tak málo. Možem dokonca zmeniť aj svoj nos. Poodísť o krok ďalej a zvolit svetlo.

Oči. Tie jediné sú moje. Pozerám sa do nich a konečne vidím tvár, ktorú poznám. Aj keď nanesiem líčidlá. Sú moje. Milujem pohľad do tých očí. Cez ne vchádzam do světa, o ktorom nemám potuchy, vchíádzam do světa, ktorý mi je neznámy, zapovedaný. Píšem o svojich očiach, píšem o svojej tvári a ta tvár sa mení. Prečo sa nemožem pozerať a zároveň písať? Vždy je tam chvíľa zpozdenia. Chvíľa, keď sa tvár zmení. Za tu chvíľu sa udeje celá história zmien. Drobunké svaly sa postavia do šiku a plnia príkazy, ktoré potom skladám do písmen popisu člověka a jeho tváre. Už to nie je ta tvár, do ktorej sa dívam. Už je to iná tvár. Ten čas chcem skrátiť, ale neviem ako.

Moja tvár je tvár plná záhad, ktoré neviem rozlúštiť. Svoju úlohu v tom hraje čas. Čas, keď sa dívam a čas, keď píšem. Nemám šancu popísať svoju tvár, aká je. Zaklapnem zrkadlo a ostávam v tajomstve. Strachu, že nikdy nedokážem popísať svoju tvár na papier. Že to budú len žvásty. Ale neviem to ináč. Je tam ten čas, který mení všetko. Idem sa porozprávať so svojou tvárou. S tým cudzím človekom, kterého vidím a chcem o ňom vedieť všetko. Aj keď o ňom nikdy nebdem všetko vedieť. Je to len moje zbožné želanie.