Teraz

Nič nie je vzácnejšie než okamih, ktorý prežívam teraz. A pritom sa neustále obraciam niekam do minulosti, alebo budúcnosti. A to, čo je teraz, nevnímam. Nevnímam ako cez zatvorené okno v mojom vinohradskom byte spievajú vtáky. Aká sila to musí byť, keď ich počujem aj cez zatvorené okno. Sedím tu a premýšľam, čo by som napísala. Ale veď píšem. Píšem bláboly, ale je to teraz. Lebo nič iné nemám. Nemám ani budúcnosť, ani minulosť. Strašne závidím ľuďom, ktorí vedia žiť v prítomnom okamihu, ktorí napnú všetky svoje sily pre to, aby žili teraz, aby mohli spievať, tancovať, hrať, nenávidieť, milovať. Ktorí aj cez cez všetky svoje pochybnosti o sebe, aj keď nevedia kto sú, prečo sú, načo sú, vedia sa vzoprieť a v túto sekundu, keď píšem to jediné písmeno, sa  vedia nepýtať.

…to, že nemám olej do petrolejovej lampy a sedím pri rozsvietenom umelom svetle, to že mi horí jediná sviečka, aj keď by ich mohlo byť viac, to že som si nepustila Louisa Armstronga, je práve tak, ako plynie táto chvíľa… Vstávam a idem vložiť cédéčko do prehrávača, aby som si spríjemnila večer. Pohár bieleho vína na stole. Chystám sa z neho napiť. Stalo sa.

Mala by som vyhodiť suché kvety, vraj berú energiu. Napadlo mi. Ale už som inde. Premýšľam, čo iného by som napísala. Nemusím písať, ale chcem písať, chcem vytrieskať z tejto chvíle niečo vzácne. Nechcem si zapnúť televíziu a pozerať sa na film. Chcem sedieť pri hudbe, pri nejakom blues…Už idem. Idem vymeniť cédéčko v prehrávači…

Musím zachytiť moment. Preblesklo mi hlavou, keď som hľadala vhodné CD. Našla som Ray Charlesa a teraz počúvam Giorgiu.  Dávam si ďalší dúšok vína. Neviem ako ďalej. Mám toľko myšlienok. Len viem, že chcem prežiť tento okamžik naplno a že všetko iné je zbytočné, že vymýšľať je zbytočné. Túžim sa naučiť len byť a vnímať, pohrúžiť sa do najmenších detailov tohto momentu, ktorý nikdy nebol, nikdy nebude, nikto ho nemohol a nebude môcť prežit, len ja v tejto chvíli. Asi toto je jedinečnosť. Rovnaké neexistuje a mne jedinečné uniká medzi myšlienkami. Je mi to veľmi ľúto. Skončila Giorgia a čakám, aká bude ďalšia pesnička. Nepoznám ich poďla názvu. Urputne sa snažím zachytiť, čo je. Ale to nejde. Lebo čokoľvek zaznamenám, prejde chvíľa, keď už myslím na niečo iné, alebo niečo iné sa deje, a ja píšem čo bolo před chvíľkou.

Je to tak stále? Že s tým momentom oneskorenia prežívame to, čo sme už prežili, alebo ako to vlastne je? Cítim sa prítomne, že píšem, lebo chcem presne popísať, na čo myslím, aké mám pocity. Lenže pocit, který mám teraz, keď píšem, už je iný, ktorý bol, keď som cítila to, o čom píšem. Asi to nemá zmysel. Chcem zachytiť prítomnosť, aby nič z toho, čo tu znamenám, nebolo klišé, nebolo falošné, ale tak, ako to je. So všetkým, so mnou,  s tým, čo som, aj keď asi neviem, kto som. Chcem sa naučiť prežívať teraz…

Pozerám sa na obrázok, ktorý som dostala k narodeninám vo Francúzsku od Jana. Celý biely. Ako sa volá odborne štýl, keď sa preplietajú medzi sebou výstrižky s maľbou? Je to moja jediná hmatatelná spomienka na Jana, který už nie je. Ale je tu so mnou, s tým obrázkom. Stal sa súčasťou môjho života. Pod ním je moja fotka, zpred desiatich rokov. Vyzerám na nej strašne zraniteľne. Mám ju rada. Ale nechápem, prečo vystavujem sama seba. V tom istom ráme, za priehľadným sklom, je malý obrázok Prahy od paní Růžičkovej. Ruší má hlasná hudba Ray Charlesa. Idem ju stíšiť.

Na ľavej strane je cylinder a anjelské krídla. Na fotke, ktorú fotil Milan, kde som s Vladimírom. On ako čierny anjel a ja ako biely. Hrajeme spolu šachy. Fotka je opretá o stenu a za ňou obrázok Marilyn Monroe hlavou dole.

Ktovie, či tieto mená niekomu niečo povedia? Keď si to náhodou bude niekto niekedy čítať. Milan, Vladimír, Jan, Marilyn…Marilyn, to som sa pobavila. A vľavo od zarámovanej fotky anjelov je obrázok, fotka z Montpellier, ktorú som kúpila, keď som bola s Karlom na dovolenke. Fotka dvoch žien z tridsiatich rokov. Je strašne prefláknutá, videla som ju toľkokrát, v baroch, kaviarňach, ktoré odkazovali na kaviarenskú atmosféru južného Francúzska. Zlatohnedý rám. Nerada by som o tieto veci prišla. Tvoria môj život. Raz nebudú, je mi to jasné. Až nebudem, nikomu to nič nepovie. Všetko odíde so mnou.

Píšem po slovensky. Ďalší dúšok vína. Idem si zapáliť cigaretu. Pozerám na slamený klobúk, ktorý mi dala Lucka. Veľmi sa mi páčil, tak mi ho darovala. Mám chuť si ho dať na hlavu. Idem…Už ho mám na hlave. V indických šatách zo sekáča, s klobúkom od Lucky a čiernych ponožkách. Podlaha je ešte studená. Začína jar. Je prvý máj. Mala by som byť s niekým, pobozkaná pod stromom. Ale prší a nikto, kto by ma pobozkal, nie je. Ale nezťažujem si. Je to predsa ako to je a veľkí mudrci vravia, že to čo je teraz, je najlepšie.

Pripadám si dôležitá ako spisovateľka. Ďalší dúšok vína. No a teraz tá cigareta.Vraciam sa na začiatok toho, čo som napísala. Ale než si to přečítám, dám si konečne tú cigaretu. Začínam mať pocit, že tento okamih nepremrhávam, lebo píšem, zaznamenávam, zachytávam. Ale asi by som ho mala žiť. Lenže neviem, čo to je. Možno to, že počúvam Ray Charlesa, mám zapálenú jednu sviečku pri umelom elektrickom osvetlení, klobúk od Lucky na hlave, a chystám si konečne zapáliť cigáro, je ono.

Som späť. Toľko myšlienok, čo mi prešlo hlavou, kým som z okna naťahovala a vyfukovala dym z cigarety. Pozerala som sa na mraky, na Petřín a vravela si, že už to nikdy takto neuvidím. Že to uvidím, snáď, ale inak. Cítim sa plná zážitkov…Pozerám sa na svoje prsty, ktoré kĺžu po klávesnici netbooku. Pozerám sa na prsteň, ktorý mám po babičke. Na ľavej ruke. Vyzerá ako zásnubný. Milujem svoj drevený stôl, ktorý sme kúpili ešte s Honzou v Libni, keď tam bol bazar nábytku. Vzala ho voda. Neviem, čo tam je teraz. Ale bazar tam už nie je. Stál 1200 korún a mám ho asi sedem rokov. Je starý, ale nerada by som sa ho vzdala. Dopíjam dúšok bieleho vína a idem si doliať malý zbytok.

Celý môj život je zložený z týchto okamihov, ale teraz, ako to píšem, to vnímam. Ináč nie. Ale možno, niekedy. Neviem. Viem len to, čo je teraz. A už nechcem písať. Koniec.